yettinka

mas to napisane zle.. zasluzim si je blbe slovo...ty mas na to pravo a povinnost.. a nielen voci sebe, ale voci kazdemu na tomto sirosirom svete a nielen cloveku ale vsetkemu z coho sa clovek tesi presne taku ako kazdy iny...stastie je po/cit ..ziadne zasluzenie do toho neplet...ci mas nicky dva alebo tri, ci sa daktop trafi alebo nie..ci a ci...nerozmyslaj nad tym a neries to, naco...zivot ide dalej, tak chod..zivot je nasou "ucebnou latkou" -- sami sebe sme ziakmi aj ucitelmi, a preto si povazujme za milu povinnost milovat svojho ucitela, aj ziaka ;))
Tak sa maj a svetu zdar ;-))

zaslúžim si a budem... :-)

si jedna a jedinecna. som rada, ze balis svoj batoztek s minulostou a budes ho mat pri sebe. ano, patri k tebe, si to ty - cela. a taku celu ta mam rada. prisiel cas a spracovala si to. urcite si ho budes prevalovat z jedneho pleca na druhe, ale uz ta nosa nebude tazka. mam radost, ze si to prijala. a vies co, teraz si ta predstavujem ako poskakujes z jednej nohy na druhu, stastne, s usmevom na perach a s lahkostou bezstarostneho dievcatka. a este nieco - vidim z batozteka trcat hlavicku macka - tiez sa tesi.
je to najlepsia sprava dna, najlepsi blog aky som po dlhej dobe citala. :) :) :)

:-) som rada.. neskáčem šťastím..len mám pocit, že nastal ten čas...pobrať sa o kúsok ďalej a maco je odložený v poličke...

a tak to má byť, kráčať životom so všetkým čo nám dal aj čo nám vzal, Korka to vystihla presne si osobnosť jedinečná a jedna netreba sa kúskovať a už vôbec sa hanbiť a mať strach zo svojej minulosti, tak hlavu hore a drž sa priateľov tí ťa neopustia a neodsúdia, si šikovná, múdra a máš prečo žiť, brať od života čo Ti ponúka a začať konečne užívať, držím palce a stojím pri Tebe aj v dobrom aj zlom, nakoniec však vieš kde ma nájdeš..

schvaľujem Tvoje napredovanie , aj keď určite nie je ľahké . nemáš len svoju adoptívnu mamu ale aj nás , ktorí sme Ťa pochopili . priateľstvo je aj o tom . podržať za ruku , pohladiť , poradiť , privinúť si na srdiečko . a toto všetko máš v nás . sme na Teba hrdí .

tak, veru tak..;-)

je dobre, ze si zo seba dostala bolave spomienky, dufam, ze sa Ti ulavilo...
Strasne je, ze si mala strach z odsudenia, z utokov, kopnuti...kolko vas takychto? Kolko deti si muselo nieco podobne pretrpiet od cloveka, ktory mal byt najblizsim, mal byt oporou, ochrancom...zneuzivanie a tyranie deti patri k tomu najstrasnejsiemu, coho je "clovek" schopny...a strasne je, ze sa deti boja nas ostatnych, boja sa povedat, co sa deje...poziadat o pomoc...nie si anonym, si konkretny clovek, ktoreho obdivujem, ktoremu velmi drzim palce, ktoremu zelam okrem priatelov aj toho jedneho, ktory bude laskou Tvojho zivota...ktory dokaze, ze muzi vedia byt jemni, lubiaci, pozorni, silni a maju aj zmysel pre humor...vela uz len krasnych dni :)

v podstate každý z nás si nesie "svoj kríž" a keď nevládze je dobré, keď sa s jeho ťarchou môže "podeliť" aj s inými spriaznenými ľuďmi, aby sa tá jeho ťarcha stala pre teba znesiteľnejšou, aby si mohla ľahšie kráčať vpred životom :-)

mám z Teba radosť! Si oveľa odvážnejšia ako ja a veľmi sa teším, že si už konečne odložila maca na poličku a ideš ďalej. Presne to isté som urobila aj ja a vieš, ako sa mi dnes vodí. Som konečne šťastná a ani za mak nepochybujem o tom, že budeš šťastná a slobodná aj Ty. Tiež sa bojím toho, že keby ľudia vedeli, čo som prežila, niesla by som nálepku zneužívaného dieťaťa a že by ma začali ľutovať a vnímať inak ako doteraz. Stále sa bojím ich reakcie, a tak sa snažím už viac neriešiť, čo bolo a žiť v prítomnosti a pre budúcnosť. Vyťažiť z toho zlého najviac pre seba a ísť ďalej. Chcela som čítať, že napísanie príbehu o yettinke pomohlo predovšetkým Tebe, čo sa splnilo a ja sa teším a usmievam :-) Je ťažké byť rozdvojená, preto chápem, že sa s yettinkou lúčiš. Navždy bude súčasťou Tvojej osobnosti, ako je Lolita mojou, ale práve yettinka Ťa robí jedinečnou, vnímavou, citlivou osobnosťou. Yettinka určite splnila svoj účel, už len preto, že si si uvedomila, že máš právo žiť normálne a byť šťastná. Verím, že o Tvojom šťastí si čoskoro prečítam inde ;-) Maj sa mi pekne a dávaj na seba pozor. Ďakujem Ti (nepýtaj sa prečo).

aj ja Ti držím palce, aby si mala dosť síl niesť ten svoj batoh a vedieť, kedy ho môžeš zložiť z chrbta aj s macíkom.

Mne tú možnosť vypísať sa, dal hogo, za čo mu tiež veľmi ĎAKUJEM. Už som bola síce vo fáze, keď som o tom mohla písať a nebolelo to tak, ale vďaka nemu som zistila, že to moje písanie malo zmysel. Kvôli Tebe.

mám pár takých priateľov o ktorých píšeš...s ktorými riešime veci medzi nebom a zemou... pre ktorých sa oplatí žiť... a som rada, že ich mám... veď vieš... :-)

viem, že Vás mám... a je to fajn... viem, že ak budem potrebovať pomoc, poradiť, poplakať si, alebo sa podeliť o maličkú radosť a šťastie...viem, že na to nebudem sama ... :-)

uľavilo sa mi...neviem, je to taký zvláštny pocit, neskáčem od šťastia po plafón.. som len spokojná...tak nejako mi je fajn na duši...
... je to ako keď som to po prvý krát dokázala povedať adoptívnej mame...keď som to dokázala prečítať, keď som zistila, že ma ľudia neodsudzujú... a ani neľutujú...keď som to prezradila pár ľuďom...kto som...keď som čakala a dúfala, že ma neodsúdia... a neodsúdili...
Detí, ktoré to zažili je dosť...poznám osobne pár ľudí, ktorí niečo ako ja zažili.. sú to skvelí ľudia a sú pre mňa príkladom, že sa to dá...

keď človek nevládze má pridať... tak zvyšujem rýchlosť... smerom vpred a plnou parou...

vitaj a ďakujem...

ďakujem... už ma to nezadlávi niekde na začiatku cesty... a keby som náhodou padla.. priatelia mi pomôžu vstať...a odvahu vstať už mám aj ja..je to jo sakra lepšie, ako ležať v prachu a ľutovať sa ...

nechala som si ťa nakoniec... mám k tebe taký iný vzťah..nie je možno taký intenzívny do množstva stretávania sa...ale máme niečo spoločné... niečo, čo sme zažili, s čím sme bojovali a možno biójujeme dodnes... pamätám, na to, keď som čítala po prvý krát tvoj príbeh..keď som od Hoga pýtala adresu a kontakt na teba... keď som váhala, či ti napísať, alebo nie... a potom čakala na odpovede... hneď prvá odpoveď znela..pýtaj sa na všetko na čo chceš..pomôžem ti..som ďalej... raz tam budeš aj ty... neverila som, ale som... tvoj príbeh pomohol mne... snáď môj pomôže niekomu inému... raz som videla jeden americký film..neviem, ako sa presne volal.. bol o potrebe pomáhať... ty pomôžeš mne...ja pomôžem ďalším trom ľuďom...a tí pomôžu ďalším trom... ja..nechcem veľa..chcem byť iba šťastná... a niekde možno v kútiku srdca budem veriť.. že to, čo sme spravili...niekomu pomohlo... alebo pomôže...

možno si niekto myslí, že chceme veľa, ak chceme byť šťastné, veď to chce byť predsa každý. Aká trúfalosť! Lenže pre mňa to znamenalo byť milovaná a veriť, že ma niekto môže skutočne ľúbiť. Žiť úplne normálne, bez sebalútosti, pocitov zlyhania, zúfalstva a strachu z dôvery. Stále so sebou bojujem, ale ide mi to. Myslím, že Ty máš svoju definíciu šťastia a ak sa chce (aspoň si myslím, že to je jedna z tých vecí, ktoré by si chcela) vyspať bez nočných mor, je to to najmenej, čo by si mala dosiahnuť. A veľmi rada som Ti pomohla, aj keď ani neviem ako. Ty si pomohla mne, tým, že ideš ďalej, možno tak uverím tomu, že to, v čom žijem, nie je sebaklam, ale môj splnený sen (vlastne skutočnosť) :-) Držím palce!

ale ten krok si spravila sama a to je na tomto najlepšie, sama si sa rozhodla ísť ďalej, sama si sa rozhodla povedať svoj príbeh a sama si dokázala, že nie si slabá, si silná osobnosť, držíš sa nad vodou a dokážeš vyriešiť vnútorné boje tým, že už nemáš taký problém povedať ich, a to ja považujem za obrovský posun, to ma nesmierne teší, poznám ťa krátko a za tú krátku dobu mám pocit, že si sa nie zmenila ale uvoľnila, otvorila a vpustila k sebe pár ľudí a to je to šťastie, Ty ho máš, len sa ho bojíš užívať, asi straach ešte bráni trošku ,strach zo straty, ale tá už nečíha, strata už byť nemôže, vybrala si si ľudí, ktorý ťa nebudú trápiť tým, že ich stratíš, dôveruj im..a tým aj sebe..

skaldám klobúk, myslím, že si úžasná žena, ktorá si zaslúži obdiv. Pomohla si a stále pomáhaš. Takýchto ľudí je ako šafranu. Teší ma, že sa Vaše cesty splietli a mali ste možnosť pomôcť jedna druhej, nikto to tak nevie ako ten čo prežil tie mory na svojej koži.

Ďakujem, je to od Teba milé. ;-)

vela nestiham :) ale velmi drzim palce. nech sa dari :)

držím ti palce a pamätaj si, jedine vtedy dokážeš zmeniť budúcnosť, keď prestaneš žiť z minulosti a budeš si naplno užívať súčasnosti.
:)
Ja viem Yettinka, ale keď ono sa tak ľahko píše:)))))
...
prečítaj si môj príbeh "bez mena", podobný osud.....

je to, že sa sami obviňujeme za to, čo sa dialo. Poniektorých zneužívali, inými večne pohŕdali, iné deti boli v kuse mlátené. Málokto z nás vyrastal v zdravej atmosfére so zdravým sebavedomím. Treba minulosť opustiť, pozerať sa na ňu ako na cudzí film, príbeh, ktorý sa stal niekomu inému. Asi ako keď ideš do kina. Zoberieš si z toho filmu poučenie, budeš vedieť, že toto v živote svojmu dieťaťu nedopustíš. Ako ani ja svojim deťom nehovorím, že sú sprosté a nič v živote nedokážu....
Minulosť je film, ktorý niekto omylom natočil....