yettinka

Prečo spomienky bolia....

 

Neviem prečo ma napadlo pozerať televízor, zväčša doma čumím do bedne nazývanej comp. Včera  sa mi nechcelo. Pozerala som Jojku... skutočný príbeh...ako som prežil..., že dokonalý muž, ... nemala som to robiť. Myslela som, že  som už za vodou. Myslela som, že mi to čo som zažila v detstve, že  mi to už neublíži, že to zvládnem. Že ma to nerozhádže. Že to so mnou nezatrasie, ani nijako vo mne nezahučí.... Opak je pravdou. Vytiahla som medveďa napriek tomu, že má byt v skrini, už som predsa veľká, nočné mory sú ďaleko... dnes nebude..., dnes bude so mnou, budem spať a ticho objímať plyšového maca.  Sedela som  pred televízorom  a v duchu som si nadávala...po tvári mi tiekli slzy a prepadol ma strach... nemala som to pozerať, netuším prečo a načo som to spravila... možno som sa chcela presvedčiť, že to zvládnem. Ak to bol môj vnútorný test, tak to bola chyba, nemám na to. Som jednoducho zbabelec, ktorý sa ešte s niektorými vecami nezmieril a nevyrovnal. Myslela som, že som silnejšia. Že som ďalej, ako som bola.. a je mi rovnako zle, ako predtým... cítim kvapky vody na svojom tele, vybavujem si presne pocity, ktoré tam niekde boli...nenávidela som sa a hnusila som sa sama sebe.

Len som to neskončila... nedokázala som to, nenašla som odvahu.

V závere padla jedna veta.. 90% matiek o tom vie.... super.  Už len takéto konštatovanie mi chýba ku šťastiu.