Je časť skončiť. Skončiť a vrátiť sa tam, kam patrím. Na svoj prvý blog. Tento blog, ktorý práve čítate je môj, ale vznikol, ako odozva na niečo... ako odozva na príbeh o zneužívanom dieťati, ktorý uverejnila Rusalka na blogzine.
Keď vznikal príbeh mala som pocit, že mám a musím...nachádzala som sa niekde, ako to správne nazvať...v suteréne... ? Neviem, na dne som už bola... v tom čase som bola niekde skadiaľ sa dá ísť iba nahor...mám a musím...
Keď prišla Rusalka s tým, či nenapíšem príbeh pre blogzin, tušila som o čom budem písať...ja áno... Rusalka nie.
Mala som pocit že musím, že mám právo vykričať celému svetu, čo sa mi stalo... že napriek tomu, že ma zneužíval vlastný otec, mám svoju hodnotu a svoju hrdosť, kúsok sebavedomia o ktoré dennodenne zápasím...s okolím a sama zo sebou. Ak si niekto predstavuje pod slovom musím, to, že mi niekto držal flintu pri hlave a ja som písala mýli sa...flinta nikde nebola...bol to len taký ten vnútorný pocit, ktorý ma niekam hnal. Hnal a ja som išla.
Keď Rusalka dala príbeh na blogzin šokovala ma čítanosť. A komentáre. Zo strachom som sledovala komentáre...mala som strach...išla som s kožou na trh, pre niektorých ľudí som už nebola yettinka...nebola som iba anonymný príbeh a písmená... stala som sa skutočnou.... Skutočná osoba a skutočný strach. Mala som strach z odsúdenia, z útokov, z toho, že si do mňa ľudia kopnú a ja sa nebudem vedieť brániť...nekopli si. Neodsúdili ste ma a ja som Vám ešte aj dnes za to vďačná.
Mala som pocit, že tým príbehom môžem pomôcť... že ten príbeh môže pomôcť niekomu tak, ako pomohol mne príbeh Lolity...že to niekto nevzdá, presne tak, ako som to nevzdala ja, že rozčeríme stojaté vody a ... neviem, možno splnil ten príbeh svoj účel...
Mne pomohol.. napriek tomu, že adoptívna mama nesúhlasila s tým, aby som do toho išla neposlúchla som. Má ma príliš rada, nechce, aby som si ublížila, aby som znova padla...vie, koľko síl, nás to stálo dokopať to až sem... neposlúchla som ju po prvýkrát...jeden jediný krát vo svojom živote...a som rada.
Je naivné si myslieť, že nič také sa nedeje...deje... a pomoc je v nedohľadne. Poznám to z vlastnej skúsenosti...nemáte s kým rozprávať... neviete, ako to povedať... bojíte sa reakcií... hľadáte východiská a tých niet...
Hľadala som niečo...možno to znelo a pre niekoho stále znie, ako výkrik do tmy...hľadala som pár priateľov a tu na blogu som ich našla.
Poznajú môj príbeh a poznajú mňa. Neriešime to, čo sa stalo... nepozerajú na mňa cez prsty a nevravia si.. "to ju zneužíval vlastný otec... chudera "...
Som pre nich človek, ktorý rieši minulosť, ale hlavne chce žiť v prítomnosti a pozerá vpred...je pravda, že občas a dosť často ma musia dokopať k troche optimizmu, ale tu pri nich som zistila, že nikde nemám nálepku zneužívaného dieťaťa, že je to len a len môj pocit... a nič nie je vidieť...že mám hodnotu a zaslúžim si byť šťastná...
Po prvej časti prišlo pokračovanie príbehu...a ja som písala. Tento krok neľutujem a som vďačná Rusalke, že sa rozhodla po prvej sérii uverejniť aj pokračovanie môjho príbehu. Napriek tomu sa potvrdili slová adoptívnej mamy, že to nemám robiť... že nie som pripravená...dostala som sa do divného kolotoča...
Mala a stále mám vlastný blog...založila som si yettinku a teraz som sa dostala do štádia, že mám pocit, že ma to rozdvojuje. Nemôžem byť dvakrát... keď som jedna... nemôžem v pondelok písať pod yettinkou a v stredu pod svojím prvým nickom... strácam sa a rozdvojujem...strácam identitu tým, že sa snažím niekam zavrieť minulosť a zabudnúť na ňu.
Viem, že to tak nejde.. Minulosť nezmením, musím sa s ňou naučiť žiť, musím ju akceptovať a brať ju ako súčasť svojho života. Je čas zbaviť sa strachu, pozrieť sa zoči voči ľuďom do očí...je pár ľudí, ktorí poznajú moju identitu... nezmenili svoj pohľad na mňa, stoja pri mne a berú ma takú aká som... nepozerajú na moju minulosť, neodsudzujú ma... to ma drží tam, kde som..hore. Je na čase zavrieť yettinku... v istom období života mi výrazne pomohla... dnes... chcem byť sebou... nechcem deliť život na etapy zneužívania vlastným otcom a etapy, ktoré sa dejú teraz a diali posledné tri- štyri roky.. je to jeden život...môj... s dobrým aj zlým... plakať som plakala už dosť... teraz sa chcem smiať a užívať si priateľov a plnohodnotný život... vraciam sa k prvému nicku... a sem, aspoň občas nakuknem...
tak sa teda majte....
ps. kto trafí nick trafí..kto nie, možno sa raz časom dozvie...
ps. nechcem, aby ste riešili prečo boli nicky dva... bolo to pre mňa nutné a potrebné... chcela som zostať v anonymite...
Komentáre
Pocuvaj, yettinka
Tak sa maj a svetu zdar ;-))
:-)
mam obrovskuuuuuuu radost :))
je to najlepsia sprava dna, najlepsi blog aky som po dlhej dobe citala. :) :) :)
nepreháňaj...
nooo, ide sa ďalej
yettinka ahoj
Topasík ano..:-)
:)
minulost je za Tebou...
Strasne je, ze si mala strach z odsudenia, z utokov, kopnuti...kolko vas takychto? Kolko deti si muselo nieco podobne pretrpiet od cloveka, ktory mal byt najblizsim, mal byt oporou, ochrancom...zneuzivanie a tyranie deti patri k tomu najstrasnejsiemu, coho je "clovek" schopny...a strasne je, ze sa deti boja nas ostatnych, boja sa povedat, co sa deje...poziadat o pomoc...nie si anonym, si konkretny clovek, ktoreho obdivujem, ktoremu velmi drzim palce, ktoremu zelam okrem priatelov aj toho jedneho, ktory bude laskou Tvojho zivota...ktory dokaze, ze muzi vedia byt jemni, lubiaci, pozorni, silni a maju aj zmysel pre humor...vela uz len krasnych dni :)
Yettinka, držím palce tvojim pekným predsavzatiam :-)
ahoj Yettinka,
Yettinka,
Ešte som chcela jednu vec pripomenúť.
Z-a-r-a,
Topas,
Hanka,
... je to ako keď som to po prvý krát dokázala povedať adoptívnej mame...keď som to dokázala prečítať, keď som zistila, že ma ľudia neodsudzujú... a ani neľutujú...keď som to prezradila pár ľuďom...kto som...keď som čakala a dúfala, že ma neodsúdia... a neodsúdili...
Detí, ktoré to zažili je dosť...poznám osobne pár ľudí, ktorí niečo ako ja zažili.. sú to skvelí ľudia a sú pre mňa príkladom, že sa to dá...
Dere,
lulla,
panigani,
Lolita,
Yettinka,
Yettinka, priatelia Ti síce pomohli
Lolita
z-a-r-a
z dialky sledujem
Yettinka
:)
Ja viem Yettinka, ale keď ono sa tak ľahko píše:)))))
...
prečítaj si môj príbeh "bez mena", podobný osud.....
najhoršie na detstve a rannej mladosti
Minulosť je film, ktorý niekto omylom natočil....