yettinka

je omnoho silnejsia. obdivujem ta a drzim palce, myslim na teba a prajem zazit vela krasnych chvil v zivote. :)

odvaha žiť... mám pocit, že niekedy to nie je o odvahe... ale o strachu to skončiť... o skrytej bolesti... strach z nepoznaného... človek sa bojí toho, čo nepozná...

vacsiu odvahu potrebujes k zivotu. Nevies, co Ta v nom caka o minutu, hodinu, mesiac, rok...a predsa zijes, snazis sa posunut dalej...kolko odvahy si potrebovala na otvorenie 13. komnaty, na zacatie rozpravania o svojich hroznych nocnych morach, o vsetkom tom strasnom, co znicilo Tvoje detstvo...mozeme si klast otazky, preco pre Teba nebola najblizsim clovekom mama, mala si vsimnut, co sa deje, zakrocit, mohla tomu vsetkemu zabranit ...Ked sa clovek rozhodne mat dieta, mal by to urobit so vsetkou zodpovednostou.

Mala si viacero moznosti, vybrala si si spravnu - nasla si cloveka, ktoremu sa otvaras, u ktoreho si nasla , co Ti doma chybalo - objatie, pocuvanie, pomoc...drzim Ti palce, aby si sa vymanila z mnozstva "strachov" a dokazala raz prijat dotyky toho spravneho muza, ktory Ta bude lubit a chranit.
Strachy a nedoveru v seba, v druhych mame aj my, co sme nepresli niecim takym, ako Ty...velmi Ti drzim palce, aby si dlho nekracala sama, aby si mala ruku, ktoru mozes kedykolvek uchopit do svojej, v ktorej najdes oporu i pohladenie...

sama pises "mám pocit, že niekedy to nie je o odvahe... ale o strachu to skončiť... o skrytej bolesti... strach z nepoznaného... človek sa bojí toho, čo nepozná... " a ja to citam takto: "robim vsetko preto, aby som mohla kracat dalej, mam sprievodcu ktory mi na tejto mojej ceste pomaha, pomaha mi najst cestu k sebe, aby som mohla bez strachu vnimat a skumat nepoznane"
vsetko na prvy krat je nepoznane. mozno ani tak nemas strach z nepoznaneho ako z reakcii seba na to nepoznane. a robis vsetko preto, aby si sa spoznala, spoznala samu seba a prijala bezvyhradne. strach ma vela podob a verim, ze sa s nim zoznamis a nebudes sa ho bat, nebudes mat strach zo svojho strachu.

odvaha k poslednemu kroku? nemyslim si. skor stekliva chut zit...slabost pre zivot?...clovek ktory nezazil, by nemal nic pisat...a predsa napisem k tomuto este toto: som rad ze si tu.

Snazim sa.nie ze by sa mi vzdy chcelo,ale nevzdam to. Neviem ci to chcelo odvahu zacat riesit moje detstvo,skor to bolo mozno o tom,ze som konecne nasla cloveka ktoremu verim viac ako vlastnym rodicom.

Zavisi od pohladu,zavisi od mnozstva malickosti.sme ini,co nevzdam ja vzda niekto iny a naopak..boli sne na Benjaminovi v kine,bola tam uzasna pasaz...ked pride ten cas,tak nic neriesis.moj cas este neprisiel...

Dakujem.,za blogovych priatelov.,

vieš prečo sa oplatí žiť? Pretože život nám poskytuje toľko úžasných možností zanechať tu na zemi svoj rukopis, hoci v drobnostiach: zanechať tu deti a ich deti, tam zasadiť strom, ktorý bude osožný pre mnohých, tu priložiť ruku k dielu za záchranu niečoho pekného, tam vytvoriť obraz alebo fotku, napísať knihu, natočiť film, rozžiariť očká cudzích detí, podať ruku nevidomému, zdvihnúť zo zeme padnutého, poskytnúť prvú pomoc ranenému, nakúpiť nevládnej susede...je toho veľa krásneho a o láske ani nehovorím...len treba nechať všetkému svoj čas, čas, ktorý pomaly plynie a s prúdom sa odplaví aj to neželané....

Zit sa oplati,vzdy sa najde dovod,pokial je viac dovodov preco zit je to fajn...napriklad pre lasku,alebo kvoli tomu ze niekto liba jako ... Tusim niekde optimizmus...

je v Tebe toľko života, sily... a napriek všetkému i obrovská dávka radosti :-)
dobrovoľná smrť by Ti vôbec nepristala

neviem sa nejako moc tešiť...mám dokonca za úlohu sa to naučiť, dať najavo emócie... a ja sa zmôžem na slovíčko yes, alebo super....
A smrť teraz neriešim... zažila som je viac ako dosť za posledné týždne v nemocnici...život je krajší... len treba zvoliť tú správnu optiku...

aj slovíčka yes a super môžu na začiatok stačiť :-)

si odvážna už len pre to, že si dokázala výjsť na svstlo sveta s tou "poškvrnou", ktorú si cítila. Ty nemôžeš umrieť, ty musíš žiť, aby si ukázala, že ťa nikto nezlomil, aby ten,čo bol slaboch a čo ti ublížil trpel, lebo ty si zdvihla hlavu , začala si sa učiť žiť a učíš sa aby si bola šťastná a zistila, čo to je láska a milovanie. Nie sex, s osobou ktorú nenávidíš, hoci ti mala byť oporou.
Nespomenula si hanbu. Hanbiť sa musí tvoj otec a tvoja mama,/ak ju máš/ lebo zatvárala oči nad nešťastnou dcérou. Tvoja smrť by nič nevyriešila, iba zakryla, čo má byť vyhlásené na kancli.

nechcela som to povedať... nikdy a nikomu...nejako to u kamošky, psychologičky a súčastne aj mojej adoptívnej mamy vyšlo najavo... riešil asom iné veci a pátrali sme po príčine....a skončili sme tu... boli a sú to ešte stále ťažké časy... a ťažké debaty a premýšľania nad otázkami, súvislosťami... a pokračovaním. Opora? od svojich 13-14 rokov som bola samostatná jednotka.. riešila som svoje veci vždy sama... neprosila som o pomoc.. a preto to neviem ani teraz...som hrdá v situáciach, kde netreba... moja smrť by nič nevyriešila... ale vtedy sa mi zdala východiskom...

viem, o čom hovoríš. Zúfalstvo, od nikiaľ žiadna pomoc a ešte i výstraha, "ak o tom niekomu povieš,nikto ti neuverí..blabla
To je práve to podstatné, že si konečne začala o tej "podstate" hovoriť. To je ako s vredom, nechávaš ho hnisať, ani sa ho nedotkneš, len si ho sem tam pofúkneš. Veľmi bolí. Ale kým ho nerozrežeš, hnis až z jadra nevytlačíš, poriadne nevydezinfikuješ, bude sa znovu a znovu zapaľovať.
Preto hore hlavu, otvor oči a srdce dokorán a pomaly nasávaj tú krásu a dobrotu ľudí na ktorých natrafíš, aj keď musíš hľadieť pod nohy, aby si opäť o "skalu" nezakopla

O skalu zakopneš, riskovať občas treba... a začala som..ide to pomaly, ale ide.... dokonca aj príbeh čo je na blogzine som dokázala nahlas prečítať... síce ťažko sa mi to po sebe čítalo, ale išlo to...

výborne! Nie som psycholog, ale veľmi pomáha, ked si daný problém povie človek nahlas pred zrkadlom, /ked nemá odvahu povedať ho niekomu inému/. Alebo ísť do prírody a nahlas hovoriť k stromu-dub a ešte ho i objím. A to ,čo si už urobila-napísala všetok svoj bôľ a dokázala ho prečítať. Držím ti palce a spomnem si na teba, ked sa budem modliť